""

Obyvatelia Tuniska sa národnostne hlásia k Arabom a menšinovo k Berberom. Hovoria po Arabsky. Nie sú to černosi, prosto Arabi a Berberi (patria k europoidnej rase). Veľmi často na ulici stretnete i Tunisana, ktorý je až na svoju reč k nerozpoznaniu od rodilého Francúza. S výnimkou vnucujúcich obchodníkov a žobrajúcich detí z centier turistických miest mi Tunisania prišli veľmi príjemní. Pokiaľ viete dobre francúzsky alebo anglicky, môžete sa s nimi príjemne porozprávať o živote a tak vôbec.

Tunisania sa obliekajú normálne európsky (či skôr čínsky?). Deti nosia tričká a tepláky, muži dlhé nohavice a (najčastejšie modré) košele s dlhým rukávom, Ženy nemusia nosiť šatku, je to na nich, či budú, vyjadrujú tým svoju vieru. Nosia šaty moderné alebo trochu zastarané, asi ako u nás ženy v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Nečakajte, že budete stretávať Berberov v krojoch! Aj sprievodcovia tiav na Sahare nosia čínske tričká a kecky.

Tunisko je jediná arabská krajina, kde sú ženy plne emancipované. Skutočne úplne. Majú aj rovnakú mzdu za rovnakú prácu, čo napríklad nie je ani u nás. Na druhej strane bežný Tunisan strávi celý deň vysedávaním v kaviarni, takže sa zamestnávatelia chcú platiť radšej skutočne pracujúcim (teda ženám).

Náboženstvo

Štátnym náboženstvom je islam, prakticky celé obyvateľstvo tvoria moslimovia (98%). Dve percentá pripadajú na kresťanskú a židovskú menšinu.Tunisko je krajina veľmi tolerantná, ktorá uznáva slobodu myslenia a náboženstva a podľa ústavy je viera čisto súkromnou záležitosťou. Tunisko patrilo medzi prvé z arabských krajín, kde bolo zrušené mnohoženstvo a islamský fundamentalizmus postavený mimo zákon.

Tuniské náboženské sviatky - Ramadán

Počas pôstneho mesiaca ramadánu je veriacim od východu do západu slnka zakázané prijímať potravu a nápoje. Večer je odriekanie vyrovnané výdatným jedlom. Pôst sa netýka starých a chorých ľudí, tehotných a kojacich žien a detí. Povinnosť postiť sa neplatí tiež pre pracujúcich, alebo tých, čo sú ďalej ako 70 km od domova. V menších mestách sú reštaurácie cez deň zavreté. Ramadán sa riadi podľa mesačného kalendára a posúva sa každý rok o desať až trinásť dní.

Aid es-Seghir - malý sviatok konca pôstneho mesiaca ramadánu

Aid el-Kebir - veľký obetný sviatok na pamiatku obetí Abraháma.

Tuniské národné sviatky

Počas týchto niekoľko denných sviatkov verejný život utíchne a oslavy prebiehajú väčšinou v rodine.

K štátnym sviatkom patrí Nový rok (01.01),

Deň nezávislosti (20.03.), Deň mládeže (21.03.),

Deň mučeníkov (09.04.), Deň práce (01.05.),

Deň republiky (25.06.), Deň žien (13.08.)

Kultúra

Tunisko je nadmieru zaujímavou krajinou, kde sa miešia viaceré kultúry severnej Afriky. História krajiny siaha hlboko do antických čias a časť tohto kultúrneho dedičstva si nesú so sebou aj súčasní obyvatelia. Okrem toho, že je Tunisko islamský štát, do veľkej miery ho ovplyvnila aj európska kultúra, čo z neho robí jeden z najliberálnejších štátov  islamského sveta Krajina bola pôvodne osídlená Berbermi, no vystriedali sa tu klasické antické civilizácie ako Feničania a Rimania, neskôr sem prišli Arabi, Turci a Európania. Každý jeden nechcal nejaký otlačok a vytvorili obraz Tuniska, aký ho poznáme dnes.

Malebné miesto vysoko nad zálivom v blízkosti mesta Tunis je námetom nespočetných maliarskych scén. Známymi tuniskými maliarmi sú Ammar Farhat a Yahia Turki, zakladatelia školy École de Tunis a zástupcovia abstraktnej maľby.

Za významný čin pre vývoj expresionizmu sa považuje cesta maliarov Augusta Mackeho, Paula Kleea a Louisa Mouilleta roku 1914 do Tuniska. V tejto dobe vzniklo veľa slávnych obrazov, medzi inými i dielo Augusta Mackeho „Pohľad na mešitu“ v Sidi Bou Said.

Najkrajším tuniským druhom hudby je maalouf, ktorý je šťastným spojením arabskej a andalúzkej piesňovej tradície. Je to kľudná, až plačlivá hudba, produkovaná malým orchestrom a ozdobená virtuóznymi arabeskami sólového nástroja – lutny oud. Najznámejším interpretom hudby maalouf je Anouar Brahem, ktorého vystúpenia plnia i medzinárodné koncertné sály.